[latinský názov] Rhodiola Rosea

[Rastlinný zdroj] Čína

[Špecifikácia] Salidrosidy: 1%-5%

Rosavin: 3 % HPLC

[Vzhľad] Hnedý jemný prášok

[Použitá časť rastliny] Koreň

[Veľkosť častíc] 80 Mesh

[Strata sušením] ≤5,0 %

[Ťažký kov] ≤10PPM

[Skladovanie] Skladujte na chladnom a suchom mieste, chráňte pred priamym svetlom a teplom.

[Balík] Balené v papierových sudoch a dvoch plastových vreckách vo vnútri.

[Čo je Rhodiola Rosea]

Rhodiola Rosea (tiež známa ako arktický koreň alebo zlatý koreň) je členom čeľade Crassulaceae, čeľade rastlín pochádzajúcich z arktických oblastí východnej Sibíri. Rhodiola rosea je široko rozšírená v arktických a horských oblastiach po celej Európe a Ázii. Rastie v nadmorských výškach 11 000 až 18 000 stôp nad morom.

Existuje množstvo štúdií na zvieratách a skúmavkách, ktoré dokazujú, že rhodiola má stimulačný aj sedatívny účinok na centrálny nervový systém; zvýšiť fyzickú vytrvalosť; zlepšuje funkciu štítnej žľazy, týmusu a nadobličiek; chráni nervový systém, srdce a pečeň; a má antioxidačné a protirakovinové vlastnosti.

[Funkcia]

1 Posilnenie imunity a oddialenie starnutia;

2 Odoláva žiareniu a nádoru;

3 Reguluje nervový systém a metabolizmus, účinne obmedzuje melancholické pocity a náladu a podporuje duševný stav;

4 Ochrana kardiovaskulárneho systému, rozšírenie koronárnej artérie, prevencia koronárnej artériosklerózy a arytmie.

Stévia prospieva a škodí.
Indiáni z kmeňa Guarani z územia dnešnej Brazílie a Paraguaja po stáročia používali v jedle niektoré druhy stévie, najmä Stevia rebaudiana, ktorú nazývali ka'a he'ê ("sladká tráva") ako sladidlo v maté a iných liečivých čajoch. na liečbu pálenia záhy a iných chorôb. V poslednej dobe sa stévii ako sladidlu venuje obnovená pozornosť kvôli zvýšeným potrebám nízkosacharidových a nízkosacharidových diét. V Japonsku je široko používaný ako sladidlo a v USA a Kanade sa používa ako potravinárska prídavná látka. Lekársky výskum tiež ukázal dobré výsledky pri používaní stévie na liečbu obezity a hypertenzie.

V roku 1931 francúzski chemici M. Bridel a R. Lavieille izolovali zo stévie glykozidy, ktoré dávajú stévii sladkú chuť. Ukázalo sa, že extrakty, nazývané steviosidy a rebaudiozidy, sú 250-300-krát sladšie ako sacharóza. Pocit sladkosti zo stévie nastáva pomalšie ako bežný cukor, ale trvá dlhšie. Najmä pri vysokých koncentráciách však môže mať horkú pachuť alebo zvyšky sladkého drievka. Stévia výrazne neovplyvňuje množstvo glukózy v krvi a z tohto dôvodu je indikovaná pre tých, ktorí trpia cukrovkou a inými sacharidovými diétami.

Začiatkom 70. rokov minulého storočia začali Japonci pestovať stéviu ako alternatívu k umelým sladidlám ako cyklamát a sacharín, u ktorých bolo podozrenie, že obsahujú karcinogény. Ako sladidlá sa zvyčajne používajú listy rastliny, ich vodný extrakt a izolované steviozidy. Komerčné využitie stévie v Japonsku pokračuje od roku 1977 a používa sa v potravinárskych výrobkoch, nealkoholických nápojoch a vo forme stola. 40 % celkového trhu so stéviou je v Japonsku – viac ako kdekoľvek inde.

Dnes sa stévia pestuje a široko používa v potravinách vo východnej Ázii vrátane Číny (od roku 1984), Kórey, Taiwanu, Thajska a Malajzie; možno ho nájsť aj na Svätom Krištofe a Nevise, v Južnej Amerike (Brazília, Paraguaj a Uruguaj), v Izraeli, na Ukrajine a v južnom Rusku. Čína je najväčším vývozcom extraktu zo stévie – steviozidu.

V roku 1985 bola publikovaná vedecká štúdia, v ktorej sa uvádza, že steviol (priemyselný odvodený názov pre steviozidy a rebaudiozidy, dve zložky stévie) je mutagén (čiže činidlo spôsobujúce mutácie) a v dôsledku toho karcinogén. Záver bol urobený na základe štúdie pečene laboratórnych potkanov. Táto štúdia však bola kritizovaná na základe toho, že postup bol vykonaný spôsobom, pri ktorom by aj destilovaná voda vyzerala mutagénne. Ďalšie štúdie ukázali protichodné výsledky: niektoré pokusy na zvieratách preukázali toxicitu a nepriaznivé účinky extraktu, ktoré identifikovali stéviu ako slabý mutagén; zatiaľ čo iné experimenty určili, že ide o bezpečný produkt. Hoci nedávna vedecká práca jednoznačne dospela k záveru, že stévia je bezpečná, americké agentúry pre bezpečnosť potravín a liekov (hlavne Food & Drug Administration alebo FDA) vyvolali obavy z toxicity stévie na základe nedostatku definitívnych výsledkov výskumu.

V roku 2006 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vykonala komplexné hodnotenie nedávnych experimentálnych štúdií na zvieratách a ľuďoch so steviozidom a steviolom a dospela k záveru: „Steviozidy a rebaudiozidy A sú negenotoxické in vitro a in vivo, genotoxicita steviolu a niektorých jeho oxidačných činidiel deriváty, vyjadrené v laboratórnych podmienkach, neboli zistené v prirodzených podmienkach“ (angl. „steviozid a rebaudiozid A nie sú genotoxické in vitro ani in vivo a že genotoxicita steviolu a niektorých jeho oxidačných derivátov in vitro nie je vyjadrená in vivo“ ). Správa tiež nenašla žiadne dôkazy o karcinogenite. V správe sa ďalej uvádza: „Steviosid preukázal určité farmakologické účinky u pacientov s hypertenziou alebo diabetom typu 2“ a uvádza, že správne dávkovanie látky by mal určiť ďalší výskum.

Na základe stránky: https://www.neboleem.net/stevija.php

Niekoľko úradov potvrdilo bezpečnosť stévie vrátane amerického Úradu pre potraviny a liečivá (FDA), Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín (EFSA), Health Canada a Spoločnej organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo Organizácie Spojených národov/Výboru expertov Svetovej zdravotníckej organizácie pre potraviny. Aditíva (JECFA). Viac sa dozviete na www.steviabenefits.org.